Na konci minulého, ale aj na začiatku tohto storočia sa verilo, že kolískou piva bol Egypt. Potvrdzovali to všetky zachované nápisy na kamenných doskách, alebo napríklad texty z pyramíd v Sakkáre z konca 4. a zo začiatku 3. tisícročia pred n.l. Zoznamovali nás s výrobou a používaním piva vo všetkých epochách Horného aj Dolného Nílu.

História piva v Egypte

U starých Egypťanov sa dozvedáme o výrobe piva z nápisov na kamenných doskách, alebo napríklad v textoch z pyramíd v Sakkáre z konca 4. a zo začiatku 3. tisícročia pred n.l. Tu sa môžeme dočítať, že „mŕtvym na onom svete môže uhasiť smäd pivo, ktoré nie je kyslé." Veď chlieb, cibuľa a pivo boli hlavné potraviny egyptského ľudu. Denný prídel potravín robotníka, ktorý pracoval na stavbe pyramídy, tvorili tri alebo štyri pecne chleba, dva džbány piva, ďalej cesnak a cibuľa. Chlieb a pivo sa vyrábali doma alebo v spoločnej výrobni.
Starí Egypťania pripisovali vynájdenie piva bohovi slnka Reovi, stvoriteľovi všetkých bohov a ľudí. Až neskôr učenci a spisovatelia prisudzovali jeho výrobu ďalším bohom, najmä bohovi Osirisovi. Bohyňou piva bola v najstarších dobách Menket, neskôr bohyňa Tenemit.
V najstarších textoch je popisovaná výroba piva z datlí, maku a ďalších obilovín. Až neskôr všetky tieto pivá vytlačilo pivo vyrábané z jačmeňa a jačmenného sladu. Výroba egyptského piva bola prípravou sladu, ako aj spôsobom zakvasovania pivných chlebov totožná s výrobou piva v Mezopotámii.
K príprave sladu bol vyberaný iba najlepší jačmeň s neporušenými zrnami, ktorý sa drvil na mlynských kameňoch. Po vyčistení sa pridala pšeničná múka a z tejto hmoty sa vytvorilo cesto, z ktorého sa robili guľaté bochníky, ktoré sa pred ďalším spracovaním rozriedili na kašovitú hmotu. Táto bola pretláčaná cez sitá a plnená do foriem, v ktorých sa piekli. Takto upečené pivné chleby sa ďalej drvili na site, ktoré bolo umiestnené nad kaďou s vodou. Potom sa tekutina z kade preliala do džbánov a nechala sa skvasiť. Do piva sa pridávala ďatlová šťava, ktorá ho lahodne ochucovala. 
V období Novej ríše sa pivné chleby už nepiekli vo formách, ale ako placky na otvorených peciach. Tie sa potom rozšľapali v kadiach, namočili a nechali vykvasiť. Tento spôsob výroby piva sa zachoval až do gréckeho obdobia.
Najlepšie a najvyhľadávanejšie pivo sa varilo v meste Pélisiu pri ústí rieky Níl. Ale i v ďalších pivovaroch sa vyrábalo veľmi silné a opojné pivo.
Podobne ako v Mezopotámii, aj v Hornom a Dolnom Egypte bolo pivo nápojom kráľovského paláca, chrámov a prístavných hostincov. Dobre vykvasené pivo sa pilo tak na stoloch bohatých, ako aj chudobných. Iba otroci dostávali spolu so zlým obilím aj pokazené pivo. V dvorskej účtovnej knihe, ktorú písal pisár Neferhotep sa zachovali záznamy o rozdelení zásobovaných osôb do troch skupín.

Rozdelenie zásobovania do troch skupín
Osoby z I. skupiny dostávali denne:
625 chlebov
45 džbánov piva
100 zväzkov zeleniny
Osoby z II. skupiny dostávali denne:
630 chlebov
61 džbánov piva
50 zväzkov zeleniny
Osoby z III. skupiny dostávali denne:
525 chlebov
38 džbánov piva
50 zväzkov zeleniny
koláče a sladkosti
V prvej skupine boli niektorí členovia kráľovskej rodiny, v druhej niektorí dvorní úradníci so svojimi rodinami a v tretej boli ľudia bez titulov aj so svojimi rodinami a služobníctvo. Chýbal tam kráľ a vysokí hodnostári, pre nich bola asi robená iná účtovná kniha.

Najviac sa pivo vyrábalo v domácnostiach robotníkov a remeselníkov. Dávku z piva neplatili veľkovýrobcovia, ale platili ju poľnohospodári, pastieri, remeselníci, robotníci, ale i kňazi.
Až neskôr začali vznikať pivovary, ktoré vyrábali pivo v štátnej réžii. Za vlády ptolemajovskej dynastie, ktorá bola v Egypte nazývaná tiež „Zlatá doba výroby piva", sa pivovarníctvo stalo štátnym samostatným priemyslom. Štát sa stal monopolným výrobcom piva a štátna pokladňa mala v dani z piva stály a výnosný príjem. Napriek tomu však pivná daň nebola jediným a hlavným ziskom do pokladní štátu. Peniaze pribúdali i za udeľovanie pivovarských koncesií.
Tiež v Egypte sa vo veľkom využívalo pivo na lekárske účely. Používalo sa aj k v výrobe prípravkov, ktoré zabraňovali počatiu.

Využitie piva na lekárske účely
Liečenie chorých bolo z väčšej miery založené na racionálnych základoch, nevyhlo sa zásahom čarodejníctva a neupustilo sa od používania čarovných a mocných zaklínadiel. Tým sa prikladala aspoň taká dôležitosť, ako podávaným liekom. Túto moc čarodejných zaklínadiel však mohol využiť iba ten, kto si čarovné zaklínadlo osvojil. Ak nevedel písať, mohol to urobiť tak, že napísané porekadlo na papyruse omyl pivom a to potom vypil, alebo ho mohol nosiť napísané na amulete, ktorý nosil na tele.
V pive sa rozpúšťali lieky, nielen pre potrebu vnútorného použitia, ale riedili sa ním aj ingrediencie používané na výplň zubov. Pivom sa dokonca liečila i otrava spôsobená uštipnutím škorpiónom.
Predovšetkým sladké pivo tvorilo základ liečivých a očisťujúcich nálevov, doporučovalo sa aj pri liečení zápchy.
Pivo nechýbalo ani pri bohoslužobných obradoch. Nachádzame ho aj v pohrebnej liturgii a má svoje miesto aj pri pohrebných ceremoniáloch. Tiež o ňom nájdeme zmienku aj v knihe mŕtvych. Tieto texty sa najprv písali na hrobky, až neskôr boli písané na papyrusové zvitky, ktoré sa pribaľovali k múmiám, alebo sa v púzdrach vkladali do hrobov, aby sprevádzali mŕtveho na jeho posmrtných cestách. Napríklad faraónsky ceremoniál predpisoval okrem iného aj štyri druhy piva pre pohrebnú hostinu. Rovnako bolo aj súčasťou darov pre záhrobnú výbavu mumifikovaných tiel.
Až neskôr sa začali prekladať hlinené tabuľky, nájdené v starých mestách dávno zaniknutých civilizácií, najmä v povodí riek Eufratu a Tigrisu, ktoré zmenili pohľad na históriu piva. Nikto predtým s určitosťou nevedel, že Sumeri, Akkádi, Babylónčania a Asýrčania zhotovovali pivo z obilia.
Ako dosvedčujú viacerí vedci, pre prvé správy o výrobe kvasených nápojov z obilia musíme ísť až do dávnej Mezopotámie.


História piva v Mezopotámii

Pivo sa pokladá za najstarší nápoj, ktorý človek vôbec vynašiel. Veď prvé dôkazy o existencii piva siahajú až do dávnej minulosti, okolo roku 2800 pred. n.l., keď ešte neexistovali žiadne písomné záznamy. Archeologické nálezy niektorých nádob a cedidiel však svedčia o tom, že už neolitickí ľudia v Mezopotámii dokázali vyrábať a piť pivo. Cedidlá im slúžili na to, aby mohli oddeliť z piva zrnká z obilnín, ktoré tam ešte zostali po vykvasení.
Jazykovedci dokonca dokázali existenciu piva ešte pred príchodom najstaršieho národa Sumerov v Mezopotámii, pretože to boli práve oni, ktorí zaradili do svojej slovnej zásoby pojmy ako kaš (pivo) alebo bulug (slad). Svoje vlastné názvy mali i niektoré prísady, ktoré sa pridávali do piva a robili z neho pivo.
Až na základe týchto starodávnych názvov si Sumeri odvodzovali svoje vlastné pomenovania a pojmy súvisiace s výrobou piva.
Výroba piva v staroveku mala veľa spoločného s výrobou piva v dnešnej dobe, ale v niečom sa predsa len odlišovala. Základom pre slad, z ktorého sa pivo v minulosti vyrábalo, bol jačmeň, ktorý bol aj základnou zložkou potravy. Okrem toho sa používala aj pšenica, predovšetkým pšenica dvojradová, ale aj pšenica obecná. Používala sa olúpaná, rozomletá alebo vo forme pivných chlebov.
Úpravou obilia boli poverené ženy, najčastejšie otrokyne, ktoré drvili zrná. Pretože v staroveku nepoznali chmeľ, pridávali do piva iné prísady, na základe čoho vznikli pivá rôzneho druhu a chute.
Označovanie niektorých pív v Mezopotámii:
kaš.kal - silné pivo
kaš.sur.ra - pivo s výraznou chuťou
kaš.gig - tmavé pivo
kaš.sag - jemné pšeničné pivo
Sumeri i Akkadi osobitnými výrazmi označovali staré pivo (šíkaru lábitu) a mladé pivo.
Medzi ženami bolo zvlášť obľúbené veľmi sladké pivo nazývané ulušin. Bolo však dosť drahé a preto istotne nebolo určené na stoly chudobnejších žien.
Najobľúbenejšie bolo hnedé pivo, ktoré sa varilo v rôznych sortách. Osobitným druhom hnedého piva bolo tmavé pivo - kaš.gig, ktoré bolo aj najrozšírenejšie. Toto pivo bolo bežným nápojom aj pri hostinách na oslavu bohov. Lepším druhom čierneho piva starých Sumerov bolo "dobré čierne pivo" kaš.gig.dug.ga, ktorého recept vám ponúkame.
I napriek veľkému množstvu druhov a chutí piva sa obyvatelia Mezopotámie neuspokojili s vlastnou produkciou a dovážali niektoré špeciálne druhy piva. Aby sa splnili všetky požiadavky smädných zákazníkov, vyrábalo sa aj špeciálne kyslé pivo, ktoré vznikalo buď zlým spracovaním suroviny, alebo sa používala menej kvalitná surovina na jeho výrobu.
Pretože pivo malo v Mezopotámii veľký význam, dostalo sa aj do písomnej formy. Ako príklad slúži úryvok z Eposu o Gilgamešovi, kde pivo dokonca vystupuje ako jeden zo základných atribútov civilizácie:

"Jedz chleba, Enkidu, to patrí k životu!
A pivo pi, ako je zvykom v krajine!
Chleba jedol Enkidu,
až sa nasýtil,
a pivo pil,
sedem džbánkov.
Rozjarila sa myseľ jeho
a začal spievať.
Zaplesalo srdce jeho,
tvár sa mu rozžiarila..."



V Mezopotámii sa pivo používalo tiež na lekárske účely. Najčastejšie na výrobu liekov. Dozvedáme sa o tom zo zachovalých receptov neznámeho lekára objavených v rozvalinách mesta Nipure. V prvých lekárňach boli z medu, mlieka, korenia, soli, bylín, olejov a piva zhotovované liečivé nápoje a masti. V pive tiež boli rozpustené najrôznejšie lieky, aby sa mohli ľahšie užívať.
V mytológii zaznamenávame správy o bohyni Ninkasi, ktorá bola patrónkou výroby piva. Z jej detí sa uvádza najmä jej syn, Siris/Širaš, pričom v akkadskom jazyku sirašu označuje výrobcu piva.
Ako vidno, pivo sa stalo neoddeliteľnou súčasťou dávnych východných civilizácií a ovplyvňovalo rôzne stránky života ich príslušníkov. Spôsob pitia v starovekej Mezopotámii nám približujú aj mnohé zachované vyobrazenia. Sú na nich špeciálne lievikovité poháre, alebo veľké nádoby, v ktorých pivo pravdepodobne vykvasilo. Prítomní sedeli okolo týchto nádob a poťahovali si tekutinu dlhými rákosovými steblami.